Neodporúčam ochorieť na boreliózu - 1.časť

 

      Tu sa s vami podelím o moju dobrodružnú cestu za strateným zdravím. Cestou postretávame rôzne prekážky, ale my sme silní bojovníci, robíme predsa crossfit :D

   V jeden októbrový deň sa zobúdzam s čudnými ušami. Uši sú purpurovo sfarbené, opuchnuté a desivo štípu, akoby ste do nich vyliali kyselinu.  Vyberiem sa do práce, kolegyne mi isto poradia čo to je. “Veď ty máš fialové uši!” híka kolegyňa. Zabávame sa na tom, že vyzerám ako elf, ale na druhý deň ma sranda prejde.

 Idem na ORL, lekár mi čumí do uší kukátkom, skupinka študentov medicíny súcitne čumí tiež. Predo mnou odtiaľ vyšiel chlapík s bandážou na hlave- odoperovali mu ucho kvôli polypom, takže nie som príliš optimistická. Lekár nezistí nič, povie, že mám čudný zápal, ktorý hádam raz prejde. Ušiam neostalo nič iné, ako sa zázračne vyliečiť. Radosť netrvá dlho, objaví sa červený fľak na bruchu, veľký ako dlaň. Štípe to akoby vás pálili horúcou žehličkou. Žehlenie nie je moja obľúbená voľnočasová aktivita, tak sa vyberiem za lekárkou. Normálne by som za ňou nechodila s hovadinami, ale keď už neznesiem ani dotyk oblečenia na koži, asi je načase. Vtedy som ešte nepoužívala internet na sebadiagnostikovanie (bad for me). Ak by som sa bola spýtala na nejakom fóre, hneď mi povedia, ze mam typický fľak pre boreliózu- erythema migrans. Mohla som si ušetrit niekoľko mesiacov trápenia.  Dajte si to do gugla, nech ste múdrejší, ako ja vtedy. Verím však viac lekárom ako nejakým blbým internetom, všakže…

     “To vás niečo uštiplo” vyhlási doktorka a tým to hasne. Žiadne antibiotiká nedostávam, ktoré ešte mohli zabrániť šíreniu baktérií do tela. Ukľudním sa teda, že to nič vážne nie je, som predsa optimistický človek, ktorý verí zdravotníctvu. Mesiac ubehne ako voda, trénujem, vládzem, všetko OK. A potom sa to začalo…

     Mesiac po fľaku- erythemy migrans sa začalo peklo s veľkým P. Baktérie boreliózy sa rozšírili po celom tele a napadli všetko možné. Chutila im krčná chrbtica, mozoček, oči, ale nepohŕdali ani žalúdočnou sliznicou. 

     Začnem zabúdať... Najskôr maličkosti, postupne aj mená svojich známych. WTF? na Alzheimera som ešte mladá, aj keď kristove roky už nie sú sranda. Po prekonanej chrípke sa idem vyšantit na koncert Pary. S baktériami zdieľame podobný hudobný vkus- koncert Pary ich baví rovnako ako mňa. Na druhý deň sa začne epizóda so žalúdočnými problémami. Týždeň diéty sa končí úspechom- už som schopná zjesť tanier ryže s mrkvou. Potešená týmto progresom zhodnotím, že je čas na “ľahší tréning”. Možno nebol najlepší nápad po týždňovej hladovke ísť drepovať, ale stávajú sa aj horšie prešľapy. Hodinu po tréningu sa mi začne točit hlava ako na kolotoči a dostávam triašku. Volám o pomoc spolubývajúcu, že zrejme umieram. Kamoška gúgli o stošesť a podľa príznakov nájde panický alebo epileptický záchvat. Ak by som mala epilepsiu, asi by som si to všimla, tak ostáva mi ten panický záchvat. Nespomínam si však na žiadny stres, aj keď kto by nechytil paniku, keď už všetci končia workout a vy ste len v polovici.   Hlavne keď vás trénuje Jindro J

     Po tomto čudnom záchvate mám zvýšenú teplotu a nemôžem prijímať potravu. Čo je veľa to je veľa, tak cupitám k lekárke. Tá už len prevracia očami, keď ma znova vidí. “Mám žalúdočnú chrípku, ale 2 týždne to asi nie je normálne.” Doktorka skonštatuje, že to mám zo stresu ale po mojom naliehaní, že nemám žiadny stres, ma pošle ma na gastro. Volám na gastro (bol december) a s nadšením povedia, že majú voľný termín hneď tuto 15.apríla. Ja že dikičko, ale dovtedy to nepočká, denná strava po dva banány nie je úplne podľa mojich kulinárskych predstáv. Ked ma napína už aj z vody, objednám sa na súkromné gastro. Po príjemnej hadičke do žalúdka ma vyhlásia za zdravú a píšu mi diagnózu- ťažkosti zrejme psychického pôvodu. Boli to dobre investované peniaze. Úbytok na váhe 8kíl, samozrejme svaly zmizli ako prvé...

     V januári mi je trošku lepšie a vraciam sa do pracovného kolotoča. Začnú sa neurologické ťažkosti- tŕpnutie ruky, slabosť končatín, závraty, pocit na odpadnutie, rozmazané videnie. "To z počasia, je nízky tlak", hovoria kamošky.  Pár dní na to v duchu hesla “od práce aj kone kapú” skolabujem v práci a volajú ku mne záchranku. "Tep je alarmujúco nízky" hovorí fešný lekár. Ani jeho výzor Adonisa však nestačí na zvýšenie môjho tepu, tak ma odvážajú do nemocnice. Na Antolskej už nemajú pre mňa také pochopenie- vyšetrenie čiperných babičiek ich baví viac, som príliš mladá na umretie. Babička rozpráva, čo všetko porobila v ten deň na záhradke. Ja nerozprávam, zosmoliť súvislú vetu mi robí problém. Babičku odvážajú na CT mozgu. Mne CT nerobia, vraj nie je dôvod. Začínam závidieť zdravotný stav a CT hlavy babičke....

    “Vy máte nejaký stres, že odpadávate?” pýta sa lekárka. Here we go again, zase reči o strese. Ďakujem za opýtanie, môj život je v poriadku, odhliadnuc od toho, že v ruke neudržím ani pero, kolabujem, nemôžem jesť, vidím dvojmo a občas si ťažko spomeniem, na ktorej ulici bývam, ale inak sa mám úplne super.
    Po štyroch hodinách čakania a dvoch infúzkach ma posielajú domov. Zmierňujem sa s osudom, že nálepky hypochonder sa už nezbavím...pokrač. nabudúce